Hrad Slanec
Hrad Slanec sa týči priamo nad dedinou, cesty k nemu vedú zo všetkých strán pahorku. Zachovala sa jedna trojpodlažná veža a niekľoko stien, pričom architektonicky vyniká okenný gotický lomený oblúk.
Podľa listín z roku 1270 vieme, že hrad v tomto čase ešte neexistoval. Toto približné datovanie má svoje opodstatnenie aj v tom, že až po tatárskom plienení v roku 1241 dal kráľ Béla IV. príkaz na zaľudnenie oblasti prisťahovalcami a zároveň pokyn na výstavbu hradov a pevností, ktoré by dokázali vzdorovať prípadným ďalším nájazdom. Prvá písomná zmienka o hrade však pochádza až z roku 1281. Vtedy Ladislav IV. - Kumánsky bojoval proti Fintovi, krajinskému palatínovi Abovského rodu. Ten podnikal lúpežné výpravy, neakceptoval hospodárske reformy a snažil sa o zosadenie kráľa. Dokonca kráľa Ladislava aj uväznil, tomu sa však podarilo utiecť a Fintu pozbavil palatínskeho stavu. Z roku 1303 sa zachoval dokument, podľa ktorého sa územie Slanec delilo už medzi dve vetvy rodiny - synov Petra zo Slanca, Michala a Petra. Hrad a dedinu získal Michal. Išlo o rod Aba.
Po vymretí rodu Arpádovcov na uhorskom tróne kráľ Karol z Anjou bojoval s uhorskou oligarchiou, pretože táto sa na svojich lokálnych panstvách cítila taká silná, že neakceptovala nadriadenosť žiadneho panovníka. K tejto oligarchii patrili aj páni Slaneckého hradu. Po vražde palatína Omodeja v Košiciach v roku 1311 sa postavili na stranu Matúša Čáka Trenčianskeho. Po prehre v bitke pri Rozhanovciach sa kráľ Karol I. rozhodol, že túto oblasť zverí niektorému svojmu príveržencovi. Hrad v roku 1330 získal palatín, spišský a abaujvarský išpán Drugeth Viliam. Rod Drugethovcov pochádzal z Neapola, ale od 14. storočia sídlil v Humennom.
Po korunovaní kráľa Ľudvíka I. sa uzavrel do samoty a zomrel v roku 1346. Jeho brat Mikuláš Drugeth zdedil obrovský majetok, v ktorom bolo zahrnutých aj osem hradov, včítane Slaneckého. Ďalšími dedičmi sa stali syn Ján a neskôr vnuk Mikuláš. Potom bola vlastníkom hradu Mikulášova dcéra Anna. Ďalej jej vnučka, menom taktiež Anna, ktorá sa vydala za vojvodu Ladislava Lossonczyho. Takto sa Slanecký hrad dostal do vlastníctva tohto šľachtického staromaďarského rodu Tomaj. V roku 1387 patril hrad Zemplínskej župe.
V rokoch 1437 - 1439 panoval kráľ Albert, ktorý zomrel skôr ako sa narodil jeho syn Ladislav. Tento dostal prívlastok Pohrobok a jeho nástupné práva na trón chránila jeho matka - kráľovná Alžbeta. Za účelom ochrany Ladislava Pohrobka požiadala o pomoc Jána Jiskru z Brandýsa, ktorý bol známy aj svojimi bojovými aktivitami v bratríckych (husitských) vojskách. Ich protivníkom bola šľachta podporujúca Vladislava z rodu Jagelovcov. Ján Jiskra v roku 1440 obsadil aj Slanecký hrad, pretože rod Lossonczyovcov bol prívrženec Vladislava Jagelovského. Ján Jiskra hrad prakticky zničil. Až v roku 1448 ríšsky snem pod vedením Jána Huňadyho za vlády kráľa Žigmunda rozhodol o prinavrátení hradov pôvodným majiteľom. Z príkazu kráľa Žigmunda dodržby dostal hrad opäť Ladislav Lossonczy. Nevieme však, či hrad nanovo vybudoval Ladislav Lossonczy, alebo jeho syn Žigmund.
Keď rod Lossonczyovcov vymrel, kráľ Rudolf v roku 1601 dal hrad do držby Žigmundovi Forgáčovi. Hrad však dobyl knieža Bocskay, ktorý prakticky obsadil celé horné Uhorsko. Štefan Bocskay však zomrel v roku 1606 a hrad opäť získal Žigmund Forgáč. V tom istom roku sa Žigmund Forgáč stal aj ríšskym sudcom a od roku 1618 aj palatínom. Zomrel v Trnave v roku 1621.Nasledovali ďalší vlastníci, synovia Adam a Žigmund. Adam sa dokonca v roku 1643 stal hlavným kapitánom Košíc. O rok na to však vydal mesto Košice bez boja Jurajovi Rákocimu, vodcovi protihabsburských povstaní. Sám však utiekol do Viedne k Ferdinandovi III., kde informoval o sile Rákociho vojsk a zapojil sa do boja proti nim. V bitke pri Slanci bol však porazený.
V roku 1679 chceli kuruci dobyť Slanecký hrad. Hradná stráž však ešte pred ich príchodom hrad podpálila, aby sa nedostal do rúk nepriateľom a ušli. Zmocnil sa ho kurucký generál Jakub Lestie a dal ho spolu s Turnianskym hradom zbúrať. Ruiny ešte v roku 1703 obsadil ďalší kurucký vodca - František Rákoci II.. V roku 1711 sa však stiahol do vyhnanstva v tureckom meste Rodošto.